Milotka Gerbošová a jej "myšlienky po stretnutí"

(...po stretnutí s klinickou psychologičkou dr. Kochaníkovou na Belvederi v našom januárovom klebetáriu).

Toto stretnutie s našou psychologičkou bolo na tému, ako osloviť dieťa, ktoré v nás napriek prežitým rokom ostalo žiť naďalej. Dieťa bezmocné, ukrivdené, bezradné a smutné z toho, že ho jeho okolie, najmä jeho rodičia neprijali také, aké je. Chceli ho mať iné - vždy poslušné, možno i dokonalé, také, ktoré by im naplnilo ich sny, ktoré sa im samotným nepodarilo naplniť vo vlastnom živote. A keďže sme boli sami vychovaní v tomto duchu, podobným spôsobom vychovávame i svoje deti. Lenže "deti nie sú náplaste na naše otlaky". I oni potrebujú žiť svoj vlastný život, a keď im to ako rodičia nedovolíme, buď ich od seba odoženieme, alebo z nich vyrastú nesamostatní ľudia, ktorí budú musieť pochopiť  to dieťa, ktoré zostalo naďalej žiť v ich duši, vysporiadať sa so všetkými problémami vlastného detstva a odpustiť svojim rodičom, ktorí sa dopúšťali výchovných omylov vo viere, že robia to najlepšie pre svoje deti. A tak vzniká bludný kruh. Deti, ktorým rodičia možno i nevedomky ublížili, ubližujú svojim deťom z tých najušľachtilejších dôvodov ( aby svoje deti ochránili, aby im uľahčili život, aby im dokázali svoju lásku). Alebo z tých reálnejších dôvodov, aby uľahčili život sebe, aby zakryli svoje omyly alebo zaplnili miesto, ktoré by malo patriť im samým. Človek už v súčasnosti dokáže naozaj skoro všetko, ale tie najjednoduchšie veci sa mu zvládnuť nedarí. Napríklad byť príkladom pre svoje deti. Tak, ako to robia zvieratá, ktoré ani netušia, ako treba vychovávať svoje mláďatá. Kým ich mláďatá nie sú schopné samé sa o seba postarať, starajú sa o ne naozaj príkladne. Ale keď vyrastú, nechajú ich ísť svojou vlastnou cestou. A ešte niečo by sme sa od nich mali naučiť - byť prirodzení, úprimní k svojim potrebám a robiť len to, čo naozaj robiť chceme. Oddychovať, keď to potrebujeme, hrať sa napriek tomu, že vzhľadom na náš vek je to neobvyklé, vyjadrovať svoje pocity bez ohľadu na to, či je to považované za slušné alebo nie. Jednoducho treba mať rád seba samého. Pravdou síce je, že naša generácia bola odchovaná na socialistických ideáloch všeobecného blaha. Ešte si pamätám slová jedného slovenského básnika: "vedz, žiješ, aby iní boli šťastní". Vtedy som s tým súhlasila, vlastne mi to trvalo veľmi dlho, kým som pochopila, že je to krutá manipulácia s ľudskou dušou. Samozrejme, treba iným pomáhať, aj kvôli vlastnému dobrému pocitu. Možno je v tom aj trochu vypočítavosti, že keď pomôžeme iným v núdzi, máme právo v prípade potreby očakávať aj my pomoc od iných. Ale rozhodne netreba iným pomáhať do stavu vlastného sebazničenia. Pomáhať iným sa dá len vtedy, keď pomôžeme sebe samému, Keď sa naučíme mať sa radi. Podľa našej psychologičky sa treba so sebou rozprávať. "Zodpovedať si na otázky, ako sa máš, čo potrebuješ a čo chceš". Pochopiť, že "dospelosť znamená dať seba na prvé miesto"." Nadviazať kontakt so sebou a milovať sa, znamená múdrosť". Preto sú niektorí starí ľudia ako "umelecké diela". To sú tí, ktorí sa napriek svojim vráskam nezabudli usmievať. No bohužiaľ, po svete chodí viac tých ušomraných, nespokojných ľudí, ktorým ostatní ľudia vadia už len tým, že sú iní, ako oni. A tak vznikajú choroby a nešťastia v rodinách spôsobené nepokojom, ktorý takíto nespokojní ľudia vôkol seba šíria. Väčšina z nich je nespokojná so svojím životom, správaním druhých ľudí i stavom spoločnosti. Niektorí ľudia sa bránia agresivitou voči tým, ktorých pokladajú za príčinu svojho nešťastia. Ak sú ich súperi príliš silní, vyberajú si tých slabších, nad ktorými dokážu zvíťaziť. A tak vznikajú obete tohto nezmyselného zápasu, ktoré strácajú i zvyšok sebalásky, sebaúcty a sebavedomia. Niekedy sa agresivita, ktorú dostávajú od okolia, obráti proti nim samotným. A to sa prejaví na ich zdraví v podobe rôznych civilizačných chorôb, ktoré spôsobuje stres, nezdravý životný štýl a negatívne emócie. Tak vzniká i rakovina. Slovo, ktoré vyvoláva hrôzu. Ale mnohí ľudia, postihnutí onkologickým ochorením, žijú napriek nepriaznivej diagnóze dlhé roky, ktoré môžu byť ešte bohatšie na prežívanie, ako tie roky predtým, kým boli ešte úplne zdraví. Pretože pochopili tajomstvo zmyslu života, a to ich vnútorne uzdravilo. Naučili sa milovať život taký, aký je, milovať samých seba a milovať i tých ostatných so všetkými ich nedostatkami. Pretože sa naučili odpúšťať sebe, svojim rodičom, deťom, kolegom, nadriadeným, susedom...A o to sa im žije ľahšie. V duši im horí svetielko nádeje na uzdravenie. Kiežby sa také svetielka stali večným plameňom aj v našich dušiach.